Ak by mi niekto v minulosti povedal, že o rok sa budeme učiť pri notebookoch, tak by som si povedala, že si určite robí srandu, no opak je pravdou a teraz sme doma a väčšinu času trávime pri notebooku a snažíme sa čo najviac sústrediť na vyučovanie, aj keď to niekedy nie je ľahké.
Nikto na toto nebol pripravený, my žiaci sme sa potešili no naša radosť netrvala dlho. Niektorí dúfali, že pôjdeme do školy a iní zas do dnes dúfajú, že ešte nejaký čas ešte ostaneme v pohodlí domova. Toto delí nás študentov na dva typy. Niektoré deti sa chcú vrátiť do školských lavíc a niektoré zase chcú zostať doma. Prežívanie tohto dištančného vzdelávania je pre niektorých ťažké, čo myslím pod pojmom ťažké ? Môže to znamenať, že sa im buď učí ťažšie, lebo nemajú taký kontakt s učiteľom, alebo to majú ťažšie, lebo v ich rodine je konané domáce násilie. Čo to znamená ? Rodičia pre nás chcú len dobre, ale čo ak deti nezvládajú dištančne vyučovanie, lebo sú v strese zo situácie, ktorá je u nich doma a nemôžu sa sústrediť na školu, lebo z obývačky počuť znova krik? Pre takéto deti to nie je vôbec ľahké, predstavte si situáciu, pri ktorej by ste sa cítili nekomfortne, myslím si, že by to bolo nepríjemné a nedokázali by ste sa sústrediť. Mnoho rodičov na toto nemyslí je to teda celosvetová problematika. Keď tieto deti majú horšie známky pravdepodobne sa zhoršili kvôli stresu, ktorý je na nich vyvíjaný. Poďme si ale priblížiť aj druhú skupinu detí, pre ktoré to je ľahšie. Ľahké to môže byť pre deti, ktoré sú medzi ľuďmi utiahnuté, takže to je pre nich takto jednoduchšie lebo sa nemusia stretávať s ľuďmi, v tejto skupine deti môžu však byť aj tzv. “flákači”, ktorým to vyhovuje, lebo vidia príležitosť opisovať, a teda zlepšiť si známky. Tieto deti sa do lavíc vrátiť nechcú, povedia si :,,Prečo by som sa mal/a vrátiť do školy keď sa mi takto darí?!´´. Myslím si, že všetci dobre vieme, že je rozdiel sedieť v laviciach písať si poznámky a počúvať výklad učiteľa či učiteľky, pýtať sa na veci ktorým nerozumieme, rozprávať sa o rozličných veciach, nechať si dať poradiť od učiteľa/ učiteľky, ktorý určite nájde odpoveď na každú našu otázku, rozprávať sa s kamarátmi a popri tom si písať poznámky, ktoré sme už mali mať napísane. Aj mne chýba sedenie v laviciach a cez prestávku rozprávanie so spolužiakmi. Teraz nemôžeme nazbierať žiadne zážitky zo škôl, ani počúvať ako sa komu darí a kto má čo nové. Keď sedíte doma za počítacom nemôžete sa rozprávať s kamarátmi tak, aby vás pán/pani učiteľ/ka nepočul/a. Dosť často riešeným problémom je to, že si veľa detí nechce zapnúť kameru, najčastejšie učitelia počujú výhovorky ako napríklad: ,,Neviem prečo mi nejde doteraz mi išla.” alebo ,,Nepočujem Vás, neviem dôvod.”. Je veľmi zaujímavé, že ak nejakého “flákača” chce učiteľ vyskúšať zrazu mu nejde ani kamera a ani mikrofón. Mali by sme však myslieť aj nato, že môže dôjsť k preťaženiu siete. To by znamenalo, že by sme sa nemohli vzdelávať ani cez internet. Medzi pozitíva dištančného vyučovania patrí napríklad to, že môžeme byť v pohodlí domova, no má to aj určité negatíva napríklad deti sú viac zaťažované.
Čo dodať na záver? Ja si myslím, že aj keď na začiatku sme si hovorili ako veľmi sa tešíme na vyučovanie z domu, tak rýchlo nás to prešlo. Každopádne, dištančné vyučovanie môže byť prospešné z hľadiska toho, že sa deti musia sústrediť viac na školu ako inokedy predtým, no ako som spomínala má to negatíva najmä pre deti, ktoré nemajú také prostriedky, a tak sa im veľmi ťažko vzdeláva.
Simona Fedorová 7.A